marti

V tomto článku by som Vám chcela dokázať ako môže jedna udalosť zmeniť pohľad človeka na život a to, že bez cieľa a motivácie k nemu sa jednoducho nedá žiť len existovať.

Sme ľudia, náš deň nejakým spôsobom začne a to znamená, že musí aj skončiť. Deň má 24 hodín. Čas, ktorý nám je daný na to, aby sme ho nejako naplnili a je na nás ako sa rozhodneme každú jednu minútu z dňa naplniť. Či to bude pre nás užitočné alebo nie.

Človek bez cieľa je podľa mňa dosť zmetený sám v sebe, nevidí cestu ,nevidí smer, žije zo dňa na deň. Ale čo ak žiť zo dňa na deň nestačí? Ja som tak žila 15 rokov a každý jeden deň z tých rokov som si myslela, že žijem ale mýlila som sa. Dnes to už vidím. Pretože som len existovala, čas plynul a zobral mi viac ako som si vtedy uvedomovala. Zobral mi detstvo, dospievanie a kúsok zo študentských čias. Pýtate sa prečo? Pretože som nemala žiaden hnací motor ,ktorý by ma viedol smerom vpred. Bola som stratená vo vlastnom živote, dokonca aj vo vlastnom tele. Moja duša túžila po veľkých veciach ale moje ,,ja“ to nebolo schopné akceptovať ,pretože môjmu ,,ja“ panoval strach. Strach zo zlyhania, z toho že keď niečo skúsim tak to nevyjde, že sa mi budú všetci smiať, že to nedokážem, že to nemá význam. A tento strach vo mne žil dlhé roky. S nim prišli aj iné pocity ako menejcennosť, slabosť, ustráchanosť.  A tak sa moje myšlienkové sny zahrabávali hlbšie a hlbšie do zeme až nakoniec zmizli úplne. Nemala som žiaden životný cieľ a ani motiváciu niečo robiť a všetko zrazu akoby bolo čierno biele  a nie farebné.

Sama neviem ako som tak mohla existovať , rodičia sa prizerali ako mi život beží pred očami a ja bezcieľne blúdim jeho zákutiami. Prišla som skoro o všetko o priateľov, o radosti zo života ,o pocit šťastia, o chuť žiť.  Mala som síce okolo seba rodinu ,ale cítila som sa celkom opustene , pretože mi nikto nerozumel a dokonca si myslím, že ani sama sebe som vtedy nerozumela. Bola som zmetená a nechápala som ničomu čo sa dialo naokolo. Bola som akoby naprogramovaná každý deň vstať ísť do školy, potom prísť zo školy, sedela som za telkou… dnes telku neznášam, alebo pri počítači som trávila len čumením do monitora nespočetné hodiny, sem tam som vyliezla von so psom a to bol celý môj deň. A každý deň akoby ste mali déjà vu, jednoducho stereotyp stále tí istí ľudia, to isté prostredie žiadne koníčky, záľuby, nič… jednoducho ako stroj, ktorý je na ovládanie.

V tom to prišlo a ja som si uvedomila skutočnú hodnotu života … a že nestačí len prežívať a existovať ale že treba žiť naplno každý jeden deň ako by mal byť posledným dňom života. Viem otrepaná fráza ale totálne pravdivá. A na to aby sa to dialo som musela mať cieľ ,ale viac ako cieľ som musela získať motiváciu, teda to čo by ma donútilo každý deň vstať z postele s istým zámerom a ambíciou že niečo dokážem.

Ešte stále však  neviete čo sa stalo, čo bolo tým impulzom ,ktorý spôsobil  zmenu môjho zmýšľania a celkového postoja k životu. …Zrazilo ma auto, síce sa mi nič vážne nestalo ,ale v ten okamih som si uvedomila pominuteľnosť môjho života a to, že žiadne zajtra nebude!!!  Áno vedela som, že raz zomriem ,ale neuvedomila som si fakt, že to môže prísť skôr ako si myslím. Väčšina ľudí si plánuje svoj život a na jeho sklonku sa vidia starí obklopení svojou rodinou pri svojej osudovej láske. Ale čo ak má život s nami iný plán? A vtedy keď som ležala na zemi som si uvedomila, že bezcieľny život nemá zmysel jednoducho nikam nevedie, teda aspoň pre mňa nie. Lebo to, že sme dostali alebo, že máme taký život, s tou rodinou ktorú máme ,s tými priateľmi,  ktorí sú okolo nás, v tej krajine kde žijeme, s tou prácou, ktorú vykonávame má nejaký zmysel a bolo nám to dané pretože sme dosť silní na to, aby sme to aj napriek prekážkam, ktoré do života vstupujú dennodenne, ale aj s radosťami, ktoré takisto prichádzajú zvládli.

V ten deň som si uvedomila aj inú vec a síce  prítomnosť priateľstva,  keď moja dobrá a vtedy aj jediná skutočná  priateľka bola ochotná utekať za mnou bez ohľadu na to, že riskovala svoj vlastný život. Zohla sa nado mnou s pohľadom, ktorý si budem pamätať do konca života. Rovnako aj jej ustráchané uplakané oči a otázku, ktorú sa pýtali jej pery …žiješ? Dnes, na tuto situáciu spomínam ako na moment mojej zmeny k lepšiemu a ďakujem tomu,  kto ma zrazil. Je to možno divné ,lebo doteraz neviem kto to bol, nikdy sa to neriešilo nakoľko sa mi nič vážne nestalo ,ale ďakujem osudu, náhode, Bohu ,,,komukoľvek, že mi otvoril oči. Pre mňa musela prísť takáto situácia, aby som začala žiť naplno snáď  mnohým iným bude stačiť prečítanie si článku alebo nejakej motivačnej knihy.

Ale naozaj od vtedy mám životný cieľ,  zmenilo sa moje zmýšľanie,  predtým keby ste sa ma spýtali čo chcem dosiahnuť ?…povedala by som neviem. Dnes to viem až príliš dobre a síce nezomrieť bez toho, aby som si splnila každý svoj sen.

Aby som raz keď budem umierať povedala, že umieram pokojne a vyrovnaná ,pretože neostalo nič čo, by som chcela a nesplnila si to.

K mojim cieľom, snom, ambíciám ma vedú dve veci a to motivácia a to akákoľvek  či už si prečítam citát alebo príbeh iného človeka, vypočujem pieseň, ktorá ma nabudí, pozriem si film s touto tematikou, alebo moja vlastná vnútorná motivácia, ktorá mi dodáva každý deň viac a viac energie. Druhá vec je viera v samú seba, že všetko čo si zaumienim skôr či neskôr dokážem. Každý začiatok je ťažký,  ale o to viac si človek cení, keď sa cez všetky prekážky dostane ku koncu svojej cesty svojho cieľa a potom, keď je na konci môže začať odznovu s plnením svojich snov. Lebo každý koniec je nový začiatok to je môj obľúbený výrok ,pretože je viac než pravdivý.

Tak ako je to s vami? Máte motiváciu k svojmu cieľu?