Je ťažké v živote človeka rozhodnúť sa… napríklad ktorou cestou ísť, čo povedať v danej situácii ako sa zachovať? A preto od rozhodnutí závisí tak veľa v našom živote.
Som si vedomá faktu že moje rozhodnutia neboli vždy správne, ale nikdy neboli unáhlene a nepremyslené, vždy som si plne uvedomovala čo robím a prečo to robím. Aj keď ma mnohý nevedeli pochopiť mňa viedlo niečo vyššie a síce môj vnútorný pocit. Pocit toho že všetko dopadne presne tak ako dopadnúť má, a pokiaľ to nedopadne dobre ešte zrejme nebude koniec.
Aj keď ten pomyselný koniec života človeka určite raz prísť musí, ale ako sa hovorí každý koniec je začiatkom niečoho nového zatiaľ pre nás ľudí nepoznaného. Mnohý sa boja smrti a mnohý sa jej pozerajú neraz do tváre, mnohý pred ňou utekajú a vyhýbajú sa jej a iný len nečinne čakajú kým si po nich príde. Ja som si pred časom uvedomila že zomrieť musíme tak či tak. A prečo teda na smrť čakať? Ak má prísť príde , a preto treba riskovať, užívať si každú sekundu života, nebáť sa a plniť si svoje sny, lebo nikto nevie kedy bude koniec. Teda začiatok novej ľudskej nádeje.
Veď odhodlaným patrí svet. Nikdy, nikdy naozaj nikdy sa netreba opúšťať a vzdávať sa a už vôbec nie vtedy, keď vám niekto povie , že sa niečo nedá spraviť. Hovorí Vám tým inými slovami ,že to nie je schopný urobiť on. Ale vy ste vy. Ja som ja. Každý človek je iný, neexistujú dvaja rovnaký ľudia. Možno si poviete a čo dvojičky? No tie hoci sú si podobné a niekedy ich vážne nevieme rozoznať , a hoci niekedy aj rovnako zmýšľajú nie sú rovnaké. Je aspoň jedna jediná drobnosť čo robí jednu dvojičku od druhej niečím inú a táto inakosť sa rovná výnimočnosti. Každý človek je originál , ktorý v sebe ukrýva dušu , každý ma iné psychické vlastnosti, prejavy správania , inú povahu, temperament a ani výzorom nie sú ľudia identicky aj keď sa na seba všetci iste podobáme. Preto nikto nemôže odsudzovať toho druhého za jeho činy a rozhodnutia pretože aj nimi sa od seba líšime. To aký sme nás robí výnimočnými.
V konečnom dôsledku som rada ako som sa v daných okamihoch svojho života rozhodovala, pretože vďaka tomu som sa dopracovala až tam kde som teraz. Keby mám vrátiť čas asi by som všetko robila rovnako ako doposiaľ. Aj keď som si mnoho krát v živote povedala , že chcem vrátiť čas, aby som sa napríklad stihla viac naučiť na skúšku, po spravení skúšky som zo sebou však bola spokojná, lebo výsledok bol dobrý. Takže keby som sa možno viac učila mohol byť aj lepší ,ale možno by sa mi to viac mýlilo a bolo by to horšie. Ďalším príkladom z môjho života je odvolanie pracovnej ponuky, mala som taký divný vnútorný pocit hneď po zaškolení ,že to asi nebude to práve pre mňa a tak som odstúpila. Možno si poviete že to bol strach a ktovie možno aj bol. No ako sa po čase ukázalo spravila som dobre ,pretože sa mi naskytla oveľa lepšia práca ako bola ta pred tým. Možno si poviete to sú len zhody náhod, áno možno sú ale ja verím že náhody neexistujú, a že sa všetko v našich životoch deje z nejakého vyššieho dôvodu, ktorý nepoznáme a ktorý uvidíme až potom keď dosiahneme výsledok nasej akejkoľvek činnosti.
Teda si myslím že každý jeden z nás sa rozhoduje na základe svojich subjektívnych pocitov a nie je povinný svoje rozhodnutie obhajovať alebo vysvetľovať. Pretože to ako sa rozhodol je výlučne len jeho vec ktorá môže toho druhého buď potešiť alebo zarmútiť. Každopádne naše rozhodnutia ovplyvňujú veľkú časť nielen nášho života ale či sa nám to páči alebo nie, aj života ľudí okolo nás.
Celá debata | RSS tejto debaty